Thajsko 2016 očami účastníkov

Podrobnosti
Uverejnené piatok, 08. apríl 2016, 07:56
Napísal: Super User
Prečítané: 2077x

Thajsko - krajina veľkých zvierat a malých ľudí.

IMG 3512

 

Asi takto by sa pár slovami dali zhrnúť prvé dojmy z tejto krajiny. Do národného parku sme sa dopracovali po 12 hod letu a 1 šesťhodinovej prestávke. Aby bola zábava, šofér, čo nás mal odviezť z letiska do parku, blúdil s nami ešte ďalších 5 hodín. Boli sme tak odrovnaní, že ráno sme sa nevedeli nájsť, lebo sme si nepamätali, kto kde z našej výpravy býva.

 

 

Potom ale začala naozajstná dovolenka. Vďaka perfektnej príprave a organizácii sme mohli prežiť 12 dní absolútneho relaxu, kde našou jedinou starosťou bolo: Makro či tele? prípadne Ananás či mango? Ubytovanie bolo v nečakane čistých a útulných klimatizovaných chatkách, kde (na radosť nás, čo si roky pestujeme arachnofóbiu) nečíhalo nič, čo by malo viac ako 4 nohy. Miestny adolescentný gekoník bol len vítaným spolubývajúcim a objektom fotenia.

Thajci sú vždy pozitívne naladení,usmievaví a občas začudovaní - najmä v prípadoch, keď sa divná skupinka 6 Európanov s fotoaparátmi uprostred večere náhle zdvihne a začne naháňať modlivku po reštaurácii, prípadne nakopí v záhrade okolo niečoho neviditeľného, nadšene gestikuluje a fotí. Po čase si zvykli, dokonca nám sami ukazovali zaujímavé tvory. V pralese sme si pripadali ako v dokumentárnom filme National Geographic, Juro M. a Jožko M. vetrili a stopovali, vykrikovali latinské názvy a my ostatní sme ich sledovali a učili sa podexponovávať, preexponovávať, sledovať histogramy, ale hlavne chodiť s otvorenými očami a "vidieť". Tak trochu sme ľutovali ostatných turistov, ktorí nič netušiac míňali nádherné a podivné živočíchy a rastliny. Hold, expert sa pozná.

Po pár dňoch sme sa rozkukali aj my a videli sme viac (ešte aj dnes podvedome a márne pozerám na kmene stromov a hľadám siluetu dráčika alebo agamy). Parádnym zážitkom bola nočná výprava do džungle. Na ňu sme vzali so sebou aj miestneho sprievodcu, ktorý sa nenechal zahanbiť, a mohli sme tak vidieť cibetky, hady, obrovské pavúky, škorpióna, lorisa  aj jedovatú stonohu. 

 

05

 

Paradoxom bolo, že kvôli obdobiu sucha sme dážď v dažďovom pralese zažili len raz (aj to len preto, že sme si v ten deň nevzali pršiplášte). Preto bolo relatívne málo komárov a aj tie si vyberali, koho uštipnú a pralesné pijavice som považovala za šťastný úlovok a nie hrozbu.
 
Po pár dňoch v pralese Juro pre zmenu zaradil oddychovú plavbu na obrovskej priehrade s fotogenickými pohľadmi na strmé skaly a džungľu v okolí. Pri kúpani v 29 stupňovej vode sme s láskou spomínali na našich pozostalých na Slovensku, ktorí sa triasli v sychravom februárovom počasí. Teplú vodu sme zažili ešte raz - na Phukete, kde sme ukončili dovolenku šnorchľovanim pri koralových ostrovoch Andamanského mora.
 
Keď to zhrniem:
Kladnou stránkou Jurovej "cestovky" je: videli sme oveľa, ale naozaj oveľa viac, ako keby sme šli na vlastnú päsť alebo len so zaplatenými sprievodcami, toto poznávanie bolo pritom bezpečné (a jedovatých živočíchov, ktoré sme stretli bolo naozaj dosť) a tých 12 dní intenzívneho fotenia a cenných praktických rád snáď bude mať na nás trvalejší dopad.
 
Záporná stránka - noo, asi to, že nemáme skupinovú fotku s malajským tigrom, dokelu !
Odporúčam, len účastník takejto expedície totiž pochopí, aký je to pocit - len si tak z dlhej chvíle púšťať lietajúce jašteričky - dráčiky, fúkať 10 minút jedovatému hadovi na hlavu, len aby kvôli fotke vystrčil jazyk, niesť na ramene dva makaky naraz a zažiť tú jedinečnú chvíľu, keď Canon a Nikon fotia ten istý objekt a nehádajú sa.

Danka Valentová a Ľubka Semanová, Bratislava 2016

 

01 02 03 04

  

   

© Juraj Macko 2011 Všetky texty a médiá uverejnené na tejto stránke sú výlučným vlastníctvom autora a nie je dovolené ich šíriť, používať a pozmeňovať bez jeho povolenia !