Srí Lanka 2012 očami účastníkov, časť tretia
- Podrobnosti
- Uverejnené utorok, 24. marec 2015, 15:20
- Napísal: Super User
- Prečítané: 2275x
Srí Lanka 2012
Od návratu počítame len hodiny, ale Juraj ma už požiadal o pár slov na jeho stránky a niečo z fotografií, ktoré na mňa urobili najväčší dojem. Tak kde začať?
Všetkému vďačím za moderný komunikačný nástroj - sociálne siete, konkrétne tú, ľudovo nazývanú „ksichtokniha“. Jedného dňa sa tam objavila fotka malej morskej korytnačky s upútavkou, že podobné sa budú dať nafotiť na foto workshope na Srí Lanke – a naozaj, bol to jeden z prvých živočíchov, ktoré sme na Srí Lanke fotili.
Partia sme boli 4 účastníci zo Slovenska a dvaja fotografovia z Českej republiky, z vybavenia jednoznačne kraľovali výrobky firmy Canon, po jednom boli zastúpené značky Nikon a Olympus, čo samozrejme vyvolávalo v niektorých situáciách tradičné podpichovanie, že koho značka je tá naj – čo sa ale na priateľskej atmosfére počas celého zájazdu žiadnym spôsobom neprejavilo.
Roman s Jurajom budú určite dlho spomínať na charakteristický zvuk uzávierky EM-5, ktorý prístroj produkoval pri sériovom snímaní pri plnej rýchlosti 9 snímkov/sekundu – vraj ako vodná pištoľ. :-)
Po krátkej zastávke pri mori a fotení korytnačiek sme sa presunuli do pralesa – rezervácie Sinharaja. Osobne som sa na túto časť výpravy tešil najviac. Po mnohých návštevách pralesov JV Ázie (Thajsko, Indonézia) som mal dosť materiálu na porovnávanie – po cestovateľskej stránke, ako aj po stránke fotografickej.
Musím konštatovať, že také perfektné ubytovanie treba hľadať lupou – a Jurajovi sa to podarilo, jednoduché, čisté, s teplou vodou a veľmi príjemným hostiteľom, pár krokov od vstupnej brány do prírodnej rezervácie.
Na druhej strane moje predstavy o pralese sa celkom nenaplnili čo sa týkalo priameho dotyku s prírodou v pralese – aspoň prvé dva dni, keď sme sa presúvali po chodníku, dva až tri metre širokom po okrajových častiach pralesa. Nakoniec sa mi splnilo aj to, že sme sa nasledujúce dva dni vybrali aj mimo hlavnej „jungle highway“ a pošliapali sme si aj po charakteristických uzučkých chodníkoch, kde bolo potrebné starostlivo vážiť každý krok ako aj rozmýšľať, čoho sa môžeme dotknúť ako podpery v ťažších miestach – kto už bol na podobných miestach, vie, že stretnutie s ratanom býva v tých najhorších momentoch a vôbec nie je príjemné.
„Jungle highway“ však mala aj jednu obrovskú výhodu, ktorú ocení milovník živej prírody – na okrajoch pralesov je život vtákov, hmyzu, plazov a ostatných živočíchov najľahšie pozorovateľný a relatívne ľahko fotiteľný – svetelné podmienky sú zvyčajne omnoho lepšie ako vo vnútri pralesa a aj hustota podrastu nie ja až taká neprekonateľná, aby sa nedali urobiť aj pekné fotografie.
Potešilo ma, že som mohol fotiť také šperky ako zelenú lesnú jaštericu – samce boli v nádhernom svadobnom vyfarbení (pre odborníkov: Agama zelená záhradná (Calotes calotes)), drobné agamky s názvom po klokanoch rodu Otocryptis, a s čím som sa doteraz nestretol v takom množstve v pralesoch boli hady – určite najkrajšia bola zelená zmija Trimeresurus trigonocephalus číhajúca na žabu.
Za najväčší zážitok takto s odstupom času hodnotím to, že sme mali možnosť fotografovať aj veľmi zaujímavú endemickú agamu lýrohlavca (Lyriocephalus scutatus) – a to dokonca dva exempláre – samca a samicu až detailne, ten tretí sa nechcel dať zvečniť na čip fotoaparátu a prejavoval hviezdne maniere a schoval sa pred nami ako nejaká hviezdička, ktorú sme pristihli nenalíčenú.
Po pár dňoch v pralese sme sa presunuli do civilizácie do oblasti národných prakov na juhu ostrova kde pokračovala naša výprava fotografovaním vtákov, slonov, opíc a miestneho klenotu – leoparda cejlonského. Hneď prvá návšteva parku Yala bola super úspešná – nielen, že sme videli troch rôznych leopardov, ale sme ich aj fotili. Adrenalín to bol obrovský, tlačenica džípov na úzkej ceste ešte väčšia – no najviac ma pobavili turisti, ktorý sa snažili leopardov nafotiť mydlovými krabičkami (= bežné kompakty), jeden expert mal na túto príležitosť prichystaný aj iPad
Slonica s mladým prechádzajúca sa okolo nášho auta na dotyk, kŕdle bocianov, lyžičiarov a volaviek v ranných lúčoch len dokresľovali charakter miestnych národných parkov, na cestách sa predvádzali pávy tancujúce charakteristický svadobný tanec pred samicami, orli chytajúci ryby, včelárikovia, motýle a iný hmyz. Bolo veru z čoho si vyberať a fotiť a fotiť.
Dobrý dojem z celej akcie mi nemohla pokaziť ani predposledná noc v skromnejšom hotelíku na pláži, ktorý zaostával za dosť vysokým štandardom predošlých ubytovaní. Pre cestovateľov zvyknutých pohybovať sa, a hlavne prespávať po miestach bez turistov, to aj tak bolo na veľmi slušnej úrovni.
Žiaľ, všetko má svoj koniec a aj náš workshop sa po trinástich dňoch končil presunom do Colomba a potom na letisko, kde na nás čakalo lietadlo Qatarských aerolínií na cestu do takmer 8 000 km vzdialenej Viedne. Čerešničkou na torte boli na záver snaživí rakúski colníci :-).
P.S. marec 2015: Martin svoju druhú cestu na Srí Lanku absolvoval opäť so mnou v novembri 2014.
Pár Martinových fotiek
